Cestu, ktorú každý deň meriam, keď idem do práce, asi na kilometrovom úseku lemujú agáty.
Ich drevo je húževnaté a tvrdé. Agáty do našich končín priviezli spoza oceánu a používali ich na zalesňovanie neplodných pôd. Takých v kraji, ktorým prechádzam a kde žijem, veľa nie je.
Stromoradia agátov často lemujú lokálne cesty, ktoré sa ich prítomnosťou menia na tienisté a v období kvitnutia voňavé úvozy.
Jedného dňa, asi päť rokov predtým, ako vznikla táto séria grafík, som našiel agáty na mojej ceste domov spílené. Nie však fatálne. Pri ceste pilčíci nechali stáť torzá stromov, smutný rad okyptených vojakov.
Keď vyprchal prvotný pocit prázdnoty, začal som si všímať aké dokonalé boli torzá agátov vo svojej nedokonalosti. Skrútené a deformované, pseudostromy, a predsa dokonalé a stále živé.
Celé tie roky som prechádzal okolo stromoradia spotvorených agátov, ktoré postupne začali vyháňať nové konáre, neklamný znak života, ktorý ďalej prúdi aj v zdanlivo zdecimovanom a paralyzovanom organizme. Na pokrútených a akoby polomŕtvych stromoch sa týčili vzpriamené, štíhle prúty. Estetický aj prirodzený kontrast medzi starým a novým, každodenná pripomienka nezlomnosti života aj v čase hlbokého šoku a depresie.
Ostrý a náhly rez agáty najprv paralyzoval, ale oni sa ďalej húževnato držia pôdy, z ktorej vyrastajú, a života, ktorý v nich stále, napriek všetkému, prúdi.
Agáty, okyptené, dokázali urobiť hlboký nádych. Jeden organizmus, okyptené torzo agátu vystierajúce novovyrastené konáre k nebu, je minimalistickým vyjadrením odvahy a možnosti, že sa to dá. Stačí byť dostatočne húževnatý a život môže opäť naplno vytrysknúť, tentokrát možno lepšie.
Na mojom malom kúsku zeme sa tak v agátovej aleji pred mojimi očami odohráva príbeh, o ktorom viem, že ho nezažívam sám. Príbeh, ktorý sa odohráva v rovnakom rytme všade na svete, aj tam, kde agáty nerastú.
Na projekte Agáty som pracoval od návrhovej časti po realizáciu medených dosiek až po skúšobné tlače viac ako rok.
Medené dosky potom putovali do Veľkého Zálužia, do dielne umeleckého tlačiara Martina Štěpánka. Na tlačiach tam pracoval Martin so svojím synom Marekom.
Dielo dotvára luxusná kazeta pre grafiky, ktorá je jeho dôležitou súčasťou. Vo svojom ateliéri v Žiline ju vytvorila svetoznáma kníhviazačka Lida Mlichová.
Rozhovor s ňou si môžete prečítať tu.
Po dohode s ňou sme na vytvorenie kazety použili papier SH Recycling, ten istý, ktorý bol použitý na výrobu mojej knihy Polia. Je tak spoločným atribútom mojich diel, ďalší prvok, ktorý ich spája.
Voľný text k mojim Agátom napísal Martin Tvrdý.
On my everyday drive to work I pass by a one-kilometre-long stretch of robinias. One day, some five years before this series of etchings was made, I found the trees felled, albeit not fatally.
In the months and years that followed, I would pass by, and watch the trees gradually sprout new branches, an unmistakable sign of life that continued flowing in their seemingly decimated and paralysed bodies. The new, slender twigs grew up from the twisted and half-dead trees. The esthetic and natural contrast between the old and the new, my daily reminder of the unbreakability of life even at a time of deep shock and depression.
The story that unravels on this small piece of land, in the robinia alley, is not an isolated one. It is a story that connects me to any place in the world witnessing the same drama, on robinias or any other trees growing there.
The whole process, from the first drafts to the printing of the Robinia prints took me slightly over a year.
The cooper plates then travelled to Veľké Zálužie, to the printing workshop of Martin Štěpánek. Martin did the printing with his son Marek.
The Robinia project is complete with a luxury case for the prints. World-renowned book-binder Lida Mlichová created it in her workshop in Žilina. We have agreed to use the same paper for the case that I have used for my book Fields, the SH Recycling paper. It thus becomes a common attribute of my works, another element that unites them.
A text that goes with my Robinia project was written by Martin Tvrdý.
