Mne sa lúbi, jak ty si plynule prešol z bukoliky do georgiky. Je to takový ten kolotoč luctva, donekonečna varijuvat. Objavuvat objavené, nachádzat nájdené, vynaláýzat vynalezené. dávat tomu. svoje ja skované ve fárbach, štýle, uhle pohladu. Ved len vdaka tomu, že člove sce čosi, čo je, je tu človek. Človek sa zmocnuje reálity prostredníctvom svójich zmyslov a takýmto spósobom stavá svój svet. Svet za nenbránu vlasnej skúsenosti nepreniknutelný druhým... A ty máš to šastí, že ho víš dat ven z klítky tých kostí prostredníctovm farebních vízií večne zvečnených farbáma na papíre bez toho, aby si si porušel lebeň. Hento som scel, že zmysle mysle sú nóvum, kero vidzím ve tom obrazu, bárs, jak som ból už hovoril vyššejc, varijuje čosi, čo je, čo bolo a čo pravdepodobne aj budze. Tak zdar tebe, hentomu Hollému a Vergíliovi též.

Martin Tvrdý